„Podívej, napsal jsem čtyřicet dva knih. Špatných. Ale myslím, že v každé je tak pět slušných stránek.“ Takto svoju spisovateľskú kariéru zhodnotil François Merlin v Mužovi z Acapulca a len o niečo lepšie sú na tom SIX FEET UNDER. Ak odpočítame kolekcie typu „Graveyard Classics“, z ktorých vtipná alebo zaujímavá bola možno tá prvá a pri ostatných si aj neznaboh hovoril „bože, prečo...“, tak majú na konte trinásť relevantných albumov. Frajer je každý, kto sa v tvorbe po „Bringer Of Blood“ nestráca a nehovorí si „SFU naživo fajn, doma leda tak ako kulisa“. Keby vytriedili vatu či preváranie už použitých nápadov, nechali si len silné skladby, mali by za posledných pätnásť rokov tak päť slušných dlhohrajúcich nahrávok. Ale rozumiem tomu, že koho kapela živí, ten musí nonstop koncertovať a na to mu aspoň raz za dva roky treba čerstvý materiál.

Teraz tu máme tento nový album, ktorého hlavným problémom nie je to, že je až taký príšerne zlý, aby si zaslúžil fakt roztrhanie na kusy, ako skôr zbytočný a ťažko podpriemerný na kapelu, ktorá je legendou, hoci hlavne asi vďaka osobe zakladateľa a frontmana. Chris Barnes patrí k ľuďom, ktorí položili základy brutálneho death metalu a pre BDM vokál stanovoval štandardy. Kedysi bol proste najväčší, to mu nikto nevezme. Potom ešte so SFU vymyslel groove death metal či death’n’roll, potiaľ všetko fajn, až na tú nadprodukciu. S „Nightmares Of The Decomposed“ tu však máme skupinu, ktorá by mohla zvážiť dovolenku a po nej rozlúčkové turné, lebo osobne mám pocit, že už pred nejakým časom povedala všetko.

Ak album rozoberiem na súčiastky, je tam päť – šesť skladieb, niektoré rýchle, energické, iné pomalšie, ponuré a zlovestné, v ktorých je dostatok chytľavých momentov a zaujímavých riffov na to, aby som si povedal „dekel mi neuletel, ale na kapelu za zenitom je to celkom slušné, naživo sa tie veci nestratia“. Tam je hlavným problémom asi fakt, že svoje riedke či lacné momenty majú tiež. A na mnohých miestach počuť, že Chrisovo legendárne hrdlo proste dosluhuje. Niekde možno skúša niečo nové, aj keď je to trochu ako keď pred veľmi dávnymi časmi Attila Csihar vymýšľal svoju vokálnu cestu pekelným čiernym kovom a o niečo neskôr Antti Boman (DEMILICH) zaboha nevedel prísť na to, ako vlastne má do toho death metalu bručať a nakoniec mu vyšlo niečo svojské a dodnes uznávané. Tu však vzniká efekt „toto nie je Chris, a ak je, tak je na tom zle.“ Inde však skrátka nestíha, jeho trademarkové šialené priškrtené výškové „ííííííííí“ je už len priškrtené a máte strach, že sa nedožije konca linky.

A potom tu máme zvyšné skladby, ktoré si nezaslúži ani Chris, ani Jack Owen, ani ostatní zúčastnení, ani SIX FEET UNDER ako takí, ktorí by síce možno bez veľkých mien a vydavateľstva boli len lokálnou floridskou bandou, o ktorej vo svete vedia hlavne DM fanatici a „bádatelia scény“, ale s nimi prerazili a ľudia ich mali radi. Lebo ten materiál je asi takýto:

1. Pohľad dobráka, ktorý je rád za každý prírastok na scéne: Je rok 1997 a dostal na recenziu demo kapely z nejakej pustatiny na Východoslovenskej nížine. „Chlapci sa snažia, počuť, že chcú hrať death metal, ale zatiaľ je to fakt v štádiu pokusu, majú ďaleko ešte aj k priemeru domácej scény. Ak však budú drieť v skúšobni, triediť nápady tak, že si ponechajú len tie lepšie a miesto desaťskladbového dema nabudúce za ten čas a peniaze nahrajú štvorskladbové, môže to o dva roky znieť o dosť sľubnejšie.“
2. Pohľad cynika: Máme tu u nás po meste takú divnú figúru, bez domova, malá, špinavá, pokrivená, neviem ani či je to žena alebo muž, hlavne ale by asi mala byť v odbornej starostlivosti, nie sa kade-tade ponevierať a povaľovať pod vplyvom kadečoho a nepríčetne po svete i po ľuďoch nezrozumiteľne alebo vulgárne vybľakovať. Nepôsobí to zábavne, nie je to smiešne, skôr je vám tej osoby ľúto, možno zažila lepšie časy a ktovie, prečo skončila takto biedne.